Remerciez-le!

Remerciez @Admin pour avoir partagé cet document gratuitement, de la manière la plus simple, en partageant sur les réseaux sociaux.

Tajomstvo Da Vinciho kódu Dátum: Nedeµa, 21.05.2006 23:41 Vec: ZAUJIMAVOSTI V č

Tajomstvo Da Vinciho kódu Dátum: Nedeµa, 21.05.2006 23:41 Vec: ZAUJIMAVOSTI V čase minulého režimu vyšla knižka A Biblia má predsa pravdu. Pamätám si, že dielo spôsobilo veľký rozruch a každý pravdychtivý si chcel knižku prečítať. Navyše knižka po preložení bola verejne dostupná i v krajinách východného bloku. Čítala som ju v čase dospievania. Veď v názve sa ponúkala pravda a mladý človek rád hľadá pravdu. Predpokladám, že s rovnakým úmyslom i mladí dneška siahajú po kontroverznej knihe Dana Browna Da Vinciho kód. Pravdepodobne jedným z najčítanejších knižných bestsellerov súčasnosti je dielo Dana Browna Da Vinciho kód. Pohľady na toto 400-stranové dielo sú veľmi rozdielne. Našli sa i takí, ktorí knihou neboli oslovení, a tak ju po prečítaní niekoľkých strán odložili ad acta. Iných pri čítaní držala „nad vodou“ správne gradujúca detektívna zápletka. Ozvali sa i hlasy, ktoré volali po objektívnej konfrontácii s náboženskými názormi, spojeniami a voľnými myšlienkovými úvahami predstavenými v knihe. Na margo Brownovho diela zazneli pozitívne, ale aj negatívne reakcie zo strany cirkvi a literárnej verejnosti. Avšak záporná reklama taktiež zvýšila jej popularitu. Práve vstup médií ohlasujúci davový odpad od kresťanstva po prečítaní knihy Dana Browna bol pre mnohých rozhodujúcim impulzom knihu si predsa len prečítať. V prvom rade je potrebné uviesť, že kniha Da Vinciho kód nie je vedeckou literatúrou, ale voľným uvedením mnohorakých náboženských súvislostí a faktov. Odľahčujúce myšlienky autora v závere knihy o tom, že celý príbeh sa mu prisnil v priebehu dvoch dní tento fakt jasne potvrdzujú. Ak je to tak, má vôbec význam sa dielom zaoberať a rozoberať ho na stránkach odborného časopisu? Dôvod, prečo tak robíme, je ten, že mnohí ľudia pripisujú románu väčšiu výpovednú hodnotu, než akú v skutočnosti autorom zvolený žáner má mať. Vek Vodnára Pozornému čitateľovi pri sledovaní textu neujde jeden dôležitý moment. Dielo Dana Browna má niekde v strede zakomponovaný svoj hlavný zámer a poslanie. Je ním údajné astrologické potvrdenie nástupu nového veku: „Teraz však vstupujeme do obdobia Vodnára, podľa ktorého sa človek dozvie pravdu a dokáže samostatne myslieť. Ideologický posun je obrovský a deje sa práve teraz.“1 Ak vezmeme do úvahy uvedený zámer, potom je potrebné vidieť knihu ako nepriamu výzvu pre čitateľa, aby vnímal nastupujúcu zmenu vekov a náležite sa na ňu i duchovne pripravil. Táto idea sa v podstate vinie celým detektívnym príbehom, ktorý je pútavo skĺbený s mnohými religióznymi prvkami. My však odstúpme od dejovej línie a sústreďme sa v našej reflexii na pestrú náboženskú paletu autorových názorov, ktoré zamestnávajú myseľ čitateľa ešte aj po prečítaní tohto kontroverzného diela. Ak by sme chceli nájsť medzi širokou paletou náboženských pohľadov určité zjednocujúce prvky, z ktorých autor vychádzal, vybrali by sme nasledujúce: dôraz na apokryfné evanjeliá, zhovievavý postoj k mágii, spochybňovanie rímskokatolíckej prelatúry Opus Dei, ezoterické a okultné symboly v umení a nové chápanie mystického odkazu Svätého grálu. Popletená história Apokryfné evanjeliá sú dnes skutočne v móde. V súčasnosti predstavujú dôležitý zdroj mnohých novodobých náboženských kultov. V konečnom dôsledku novozákonné apokryfy sú ústredným pilierom kultov patriacich do hnutia New Age. Dan Brown sa tiež necháva nimi inšpirovať. Z nich preberá niektoré myšlienky a rozvíja ich podľa sledovaného zámeru. S problematikou apokryfných evanjelií bezprostredne súvisí kanonizácia spisov Starého a Nového zákona. V tejto súvislosti autor vychádza z historických faktov, ktoré však skresľuje. História zaraďuje vládu cisára Konštantína do 4. storočia. V roku 313 vydal známy Milánsky edikt, ktorého úlohou okrem iného bolo zrovnoprávniť kresťanstvo s pohanskými kultmi Rímskej ríše (napr. so solárnym kultom boha Mitru). Po takmer tristoročnom krvavom prenasledovaní kresťanstva, ktoré prebiehalo v určitých vlnách, to bol dôležitý spoločensko- historický krok. Autor však nesprávne uvádza, že ten istý cisár vyhlásil roku 325 kresťanstvo za štátne náboženstvo Rímskej ríše. Tento akt história skutočne zaznamenala, ale až o sedem desaťročí neskôr (395). Podpísal sa pod ním cisár Teodózius. Uvedená nepravda v texte hypertrofuje vplyv cisára Konštantína na ďalší vývoj kresťanstva. Jednoznačne v roli svetského protektora sa výraznou mierou podieľal na jeho legalizácii v Rímskej ríši a následnom rozšírení v Európe. Zavádzajúca a mylná je však ďalšia autorova myšlienka, ktorou tvrdí, že cisár z titulu svojej moci si dal účelovo objednať napísanie evanjelia podľa štyroch evanjelistov Marka, Matúša, Lukáša a Jána, aby texty vzápätí mohol presadiť na koncile v Nicei (325) ako kanonické. Existujú historické podklady, ktoré hovoria, že napísanie kanonických evanjelií bolo dokončené už koncom prvého storočia. Ako posledné zo štvorice evanjelií bolo napísané Evanjelium podľa Jána. Ten v tom čase zomrel v Efeze, po návrate z vyhnanstva na ostrove Pathmos. Uvedené evanjeliá citujú vo svojich dielach už sv. Irenej (140 – 203), Klement Alexandrijský (150 – 215) a Tertulián (150 – 240). Evanjeliá tak nemohli byť a ani neboli objednané cisárom Konštantínom, iba ak v Brownovej neviazanej literárnej úvahe. Apokryfné evanjeliá, ktoré vznikli až medzi 3. a 4. storočím, i keď nepatria do kánonu Duchom Svätým inšpirovaných kníh, majú však v Brownovom diele zrejmý vplyv. Autor napríklad preberá verše z gnostického Evanjelia podľa Filipa, v ktorom sa Mária Magdaléna považuje za Ježišovu družku: „Tým, že sa Ježiš priženil do Benjamínovho rodu, spojil dva kráľovské rody a vytvoril tak silný politický zväzok, vďaka ktorému si mohol reálne nárokovať na trón a obnoviť rodovú líniu ako za Šalamúnových čias“ (verš 59).2 Autor práve v tomto zväzku nachádza korene tajnej spoločnosti Priorstva Sionu, ktorá je hlavným subjektom deja. Medzi členmi tajného zoskupenia nájdeme i mnohé významné historické osobnosti – napríklad Isaac Newton, Sandro Botticelli, Victor Hugo, ale aj Leonardo da Vinci. Čitateľ – ak pozná úlohu Ducha Svätého pri vzniku Starého a Nového zákona a ich vzájomnú nadväznosť – si po prečítaní Evanjelia podľa Filipa uvedomí iný duchovný vplyv a výrazný odklon od pravých kanonických evanjelií. Tento vplyv vanie z nábožensko-filozofických smerov helenizmu. Sú nimi novoplatonizmus a gnosticizmus. Ako príklad uvádzam gnostický pojem aión vyskytujúci sa v tomto apokryfe. Podľa gnostikov človek nemôže byť spasený milosťou, ale iniciačným poznaním. Implicitne tento systém, a taktiež i myšlienky z neho odvodené, nie sú však správne v kresťanskej teológii, a tak by nemali čitateľa zbytočne zavádzať. Nevinná mágia Ďalšou „nebadanou“ snahou D. Browna je vzbudiť u čitateľa zhovievavý postoj k mágii. Vieme, že mágia má svoje zákony, ciele a nemeniteľné pravidlá. Hlavný cieľ mágie spočíva v spojení človeka so skrytými silami sveta a zároveň vo využití tejto moci vo svoj prospech. V mágii sa neuctieva ako v náboženstvách, ale ovláda a rozkazuje. I preto, lebo mágia neuznáva žiadnu inú vyššiu moc stojacu nad silou, ktorou zasvätená osoba disponuje. Účel spojenia a využitia tejto skrytej sily môže byť dobrý i zlý. Podľa toho rozlišujeme bielu a čiernu mágiu (v móde je aj tzv. červená mágia). Pravdepodobne najobsiahlejší spis, zaoberajúci sa praktikami mágie, je Malleus maleficarum, verejnosti známejší pod menom Kladivo na čarodejnice. Pôsobenie stredovekých čarodejníc bude určite večnou témou. Skutočne decentným spôsobom sa jej dotýka i Dan Brown slovami: čarodejnice boli ženy voľnomyšlienkarky, a tak cirkev v podstate upaľovala ženy – veštkyne, cigánky, mystičky, ktoré sa previnili len tým, že „mali podozrivo blízko k prírode“.3 Letmý pohľad do spomínaného historického dokumentu hovorí o tom, že ich kúzla nezostali iba v rovine teórie a zďaleka neboli nevinné. Dokument hovorí o mnohých praktikách, ktoré mali tieto ciele: nakaziť ľudí a statok záhadnými nemocami, zničiť úrodu dažďom a krupobitím, uvaliť kliatbu na nepriateľa, zabrániť láske a plodeniu, rozpútať krupobitie a búrku za účelom zničenia úrody, obetovať novonarodené deti diablovi.4 O rovnakých praktikách objektívne píše i Richard Cavendish v knihe Dejiny mágie. História mágie sa môže pochváliť i čarodejníckou knihou Lemegeton, ktorá obsahuje formulky a zariekania, doteraz využívané čiernou mágiou. Vidíme, že mágia v minulosti predstavovala spoločenské zlo, ktorému bolo treba čeliť. Na muške je Opus Dei Akčným dejovým nepriateľom spomenutého Priorstva Sionu je spoločnosť Opus Dei (Dielo Božie). Ide o osobnú prelatúru Rímskokatolíckej cirkvi. Jej plný názov znie Prelatúra Svätého Kríža a Opus Dei. Za hlavnú úlohu a cieľ si Opus Dei vytýčil oboznámiť ľudí všetkých spoločenských vrstiev žijúcich v rôznorodých podmienkach so skutočnosťou, že kresťania sú vo všeobecnosti povolaní k svätosti, a teda k apoštolátu.5 Prelatúru založil španielsky kňaz Josemaría Escrivá de Balaguer roku 1928. Do dvoch rokov rozšíril jej apoštolát o ženskú vetvu. V roku 1982 pápež Ján Pavol II. schválil Opus Dei ako osobnú prelatúru, čím organizácia získala zodpovedajúcu cirkevnoprávnu formu. Spoločnosť Opus Dei v konšpiratívnej zápletke Dana Browna je hnaná túžbou získať tajomstvo spojené so Svätým grálom. Členovia volia akékoľvek, i amorálne prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Neštítia sa ani vraždy. V komplexe rýchleho sledu udalostí prelatúra podľa autora predstavuje ultraortodoxné krídlo kresťanstva, ktoré pred svetom zatajuje dôležité skutočnosti. Napríklad tie, ktoré sú obsiahnuté v apokryfných evanjeliách. Ďalšie sa týkajú vzniku a histórie Priorstva Sionu, ale i pôvodu a „pravého“ významu náboženských symbolov. Popri tom, že autor spochybňuje spoločnosť Opus Dei zo stránky morálnej, pripisuje jej i praktiky stredovekého flagelantského hnutia (bičovanie). Tento typ askézy pápeži zakázali už v stredoveku. Teoreticky by sa jednotlivé rehoľné rády, inštitúty a prelatúry nemohli uchádzať o oficiálne potvrdenie Svätou stolicou, ak by tieto zákazy odmietali rešpektovať a nesprávali sa podľa zásad kresťanskej morálky. V opačnom prípade by ani pápež Ján Pavol II. nepristúpil k blahorečeniu Josemaríu Escrivá. Urobil tak 17. mája 1992. Posledná večera s Máriou Magdalénou uploads/Geographie/ davinciho-kod.pdf