Remerciez-le!

Remerciez @Admin pour avoir partagé cet document gratuitement, de la manière la plus simple, en partageant sur les réseaux sociaux.

SLOVENSKÁ REČ MESAČNÍK PRE ZÁUJMY SPISOVNÉHO JAZYKA ROČNÍK JEDENÁSTY 8-9 APRÍL

SLOVENSKÁ REČ MESAČNÍK PRE ZÁUJMY SPISOVNÉHO JAZYKA ROČNÍK JEDENÁSTY 8-9 APRÍL — MÁJ 1944 REDIGUJE A N T O N J Á N O Š Í K S JOZEFOM Š K U L T É T Y M V Y D Á V A M A T I C A S L O V E N S K Á S L O V E N S K Á R E Č vychodl mesačne okrem júla a augusta. Vydáva Matica slovenská. Rediguje Anton Jánošík s Jozefom Škultétym. Predplatné 50 Ks na rok. Redakcia a administrácia v Turčianskom Sv. Martine. OBSAH. Štefan Peciar: O štylistickej diferenciácii jazyka. (Po známky ku skloňovaniu niektorých cudzích slov.) 225 Samo Mazúr: Podstatné mená typu súkenník a ich od vodeniny , 245 Ján Chripko: Sekundárne interjekcie. (Pokračovanie.) 249 (3. Interjekcie s formantom -i 249. — b) Nomi nálne interjekcie sekundárne 253. — c) Iné inter jekcie, ktoré nie sú ani verbálne ani čisto nomi nálne 257.) Štefan Sobolovský: Asimilačné zmeny koncovej spolu hlásky slova načim-način 260 Eugen Jána: Funkcie predložiek v spisovnej slovenčine. (Pokračovanie.) 262 —tri—: Kelemeš . . . . . . . . 274 P o z n á m k y a z p r á v y . Red.: PhDr. Ján Št. Šikura: MIESTOPISNÉ DE JINY TURCA. Vydala Slovenská akadémia vied a umení, Bratislava 1944. Cena Ks 80— . . . 2 8 1 R o z l i č n o s t i materinský a materský 283. — materstvo či materinstvo? 286. 287. — hrúbie? 287. — schopný a súci 288. — dm f SLOVENSKA REC ROČNÍK XI. ČÍSLO 8 - 9 . Štefan Peciar: O ŠTYLISTICKEJ DIFERENCIÁCII JAZYKA. (Poznámky ku skloňovaniu niektorých cudzích slov.) Hlavnou úlohou ľudskej reči je bezpochyby vzájomné do rozumievanie. Jazyk je nástrojom ľudskej spoločnosti. Čím menšia a jednotnejšia je ľudská spoločnosť, tým viac vystu puje do popredia primárna funkcia jazyka: d o r o z u m i e v a n i e . A ešte jedna úmernosť platí o jazyku a ľudskej spoloč nosti: čím primitívnejšia a v potrebách obmedzenejšia je spo ločnosť, tým viac sa úlohy jej jazyka redukujú na spomenutú funkciu primárnu. A naopak, čím je ľudská spoločnosť kul túrne vyspelejšia, čím rozmanitejší je jej život, čím bohatšie záujmy a čím väčšie kultúrne potreby, tým rozmanitejšie a hojnejšie sú funkcie jazyka, ktorým spoločnosť hovorí. Je prirodzené, že sa väčšia alebo menšia rozmanitosť funk cií jazyka prejavuje na jeho štruktúre, ktorá bude tým složi- tejšia, čím viac funkcií sa na jazyk ukladá. Pripomeňme si aspoň rozdiel medzi jednoduchosťou detskej reči a rodinného štýlu vôbec a komplikovanosťou napr. štýlu vedeckého, alebo rozdiel medzi prostotou každodennej obcovacej reči a stroje- nosťou, až neprirodzenosťou štýlu kancelárskeho, najmä práv nického. A tak sa členitosť ľudskej spoločnosti vôbec prejavuje až do veľmi jemných odtienkov na jazyku. Nás zaujíma predo všetkým členitosť jazyka spisovného. Vieme, že spisovný ja zyk je kultúrny majetok celého národa. A pretože národ, na jmä ktorý má dlhú tradíciu a vyspelú kultúru, je spoločnosť nesmierne diferencovaná (stavovsky, sociálne, nábožensky), bývajú aj spisovné jazyky diferencované na tzv. jazyky funkč né. 1 Sú to jazykové štýly, jestvujúce v rámci toho istého spi sovného jazyka, a predsa líšiace sa od seba často veľmi pod- 1 O funkčných jazykoch pórov, v štúdii B. H a v r á n k a Úkoly spisovného jazyka a jeho kultúra, sborník Spisovná čeština a jazyková kultúra, Praha 1932, str. 32n. statne. Funkčné jazyky sú napr. jazyk vedecký, jazyk kostolný alebo cirkevný, jazyky jednotlivých sociálnych alebo stavov ských vrstiev a tried, ako jazyk lekárov, staviteľov, advoká tov, úradníkov, dôstojníkov atď. Osobitné postavenie má bá snický jazyk. 2 Diferencovanosť spisovného jazyka na jazyky funkčné nie je jazyku ako celku na škodu, ako by sa mohol domnievať laik, lež na osoh. Stálym napätím medzi jednotlivými štýlmi spisovného jazyka je umožnený jazykový vývoj a zaručená životnosť jazyka. Prechádzaním jednotlivých prvkov zo štýlu do štýlu, tzv. aktualizáciou 3 jazykových prostriedkov, je možné ustavičné oživovanie jazyka. Prirodzene, že sa diferencovanosť spisovného jazyka na jazykové štýly javí predovšetkým na jazykovom materiále (vo výskyte či výbere a radení slov a viet, vo výslovnosti jednotli vých hlások, slov a viet), t. j . v tej oblasti ľudskej reči, ktorej sa v dnešnej lingvistickej teórii hovorí „parole". Oby čajne ľahko určujeme, či niektorý typický výraz pochádza zo štýlu rodinného, „básnického", vedeckého, či je vulgárny ap., či je niektorá veta konštruovaná „poeticky", „kazateľ sky", „kancelársky" ap., či je istý spôsob výslovnosti cha rakteristický pre patetický prednes rečnícky, alebo pre po hodlnú reč domácu atď. Jazykový materiál je totiž neko nečný, a preto sú v ňom možnosti diferenciácie väčšie než v jazykovom systéme samom, ktorý je konečný a redukova- teľný na obmedzený počet logicky presných vzťahov. A predsa štylistickú diferenciáciu spisovného jazyka možno zistiť aj v ja zykovom systéme, a to tak v systéme foném, ako v systéme gramatickom, t. j . všeobecne v jazykovej oblasti, ktorá sa v lingvistickej teórii nazýva „langue". 4 Proti tomu, že by sa štýly toho istého jazyka mohly od seba líšiť nielen v oblasti „parole", ale aj v oblasti „langue", mohla by byť vyslovená námietka, že akákoľvek zmena v ob lasti „langue" znamená zmenu jazykového systému a že sa rozdielmi v oblasti „langue" môžu líšiť len dva rôzne jazyky, nie však štýly toho istého jazyka. Akokoľvek toto tvrdenie 2 O pomere jazyka básnického a jazyka spisovného viď štúdiu J. M u k a ŕ o v s k é h o Jazyk spisovný a jazyk básnický, ibidem, str. 123n. 3 O význame termínu aktualizácia a iných termínov, použitých v tejto štúdii, pórov, v cit. štúdii B. H a v r á n k a . 4 Obsah termínov „langue" a „parole" chápem v tom smysle, ako ich používa prof. J. M. K o ŕ í n e k . Pórov. napr. jeho článok Einige Betrachtungen uber Sprache und Sprechen v sborníku Études dédiées au quatriéme congrés de linguistes, TCLP 6, Prague 1936, str. 23n. vyzerá principiálne správne, odporujú mu jazykové skutoč nosti, ako vysvitne už z nepatrného materiálu tejto štúdie. Pojem spisovného jazyka ako syntézy kultúrnych snáh jednotlivých príslušníkov národa i jeho spoločenských vrstiev všetkých čias a krajov je tak široký, že v sebe zahrnuje mož nosť jestvovania autonómnych jazykových systémov, spojených v jeden vyšší celok spisovného čiže kultúrneho 5 jazyka hlavne jazykovým materiálom (ktorý patrí do oblasti „parole"), resp. jeho čiastkou, a okolnosťami, stojacimi vôbec mimo ľudskej reči (napr. príslušnosťou nositeľov týchto autonómnych jazy kových systémov k jednému a tomu istému národu). Najmä treba zvážiť fakt, že spisovné jazyky, či už vzni kajú pozvoľna alebo razom, majú za podklad živé krajové ná rečia, z ktorých stále čerpajú osvieženie prostredníctvom tzv. reči hovorovej čiže obcovacej (nemecky Umgangssprache). Tento sprostredkujúci jazykový typ hovorovej reči je u mno hých kultúrnych národov tak blízky jazyku spisovnému, že ho možno pokladať za jeden zo štýlov spisovného jazyka. Na dru hej strane je hovorová reč v stálom styku s ľudovými náre čiami, pretože mnoho inteligencie pochádza z ľudu a vznáša prvky ľudových nárečí, ktoré pozná aspoň z detstva, do ho vorovej reči. U národov s krátkou kultúrnou tradíciou je vplyv ľudových nárečí na spisovný jazyk ešte silnejší. Okrem spomenutých vplyvov domácich podlieha každý spi sovný jazyk ako nositeľ kultúrnej úrovne národa vplyvom cudzích spisovných jazykov, ktoré vplyvy sú tým silnejšie, čím živšie sú styky medzi jednotlivými národmi. Niet sporu, že v dnešnom čase rozhlasu môžu byť tieto vzájomne vplyvy neobyčajne silné. Všetky spomenuté vplyvy, či už domáce alebo cudzie, zna menajú pre ustálený systém spisovného jazyka zárodky zmien. A tak systém živého jazyka nikdy vlastne nie je v ideálnom stave definitívnej ustálenosti, ale je v ustavičnom vare 6. A práve funkčné využitie často nesúrodých prvkov zachraňuje jazykový systém pred deštrukciou v chaos, v ktorom by vládla náhoda. Funkčným využitím jazykových prostriedkov vznikajú, ako vieme, jazykové štýly. 5 O tomto termíne pórov, v štúdii M. W e i n g a r t a Zvuková kultúra Českého jazyka, cit. sborník, str. 157. « To platí pre všetky živé jazyky, či už majú dlhšiu alebo kratšiu kultúrnu tradíciu. Ani jeden živý jazyk (t. j. jazyk, ktorý sa používa, ktorým sa vôbec hovorí) nemožno pokladať za „hotový" v tom smysle, že by sa v štádiu prestal meniť. Pri doterajších úvahách sme mali stále na mysli štýly jed ného a toho istého kultúrneho jazyka. Omnoho komplikova nejšie je vzájomné prepletanie funkčných jazykových systé mov, ak sa z akýchkoľvek príčin istý štýl jedného národného jazyka substituuje jazykom iného národa (vzniká bilingvizmus). Takéto prípady sú síce veľmi hojné (známe je napr. používa nie latinčiny vo funkcii vedeckého štýlu v stredoveku, pričom sa v ostatných štýloch používaly jazyky národné; často prí slušník jedného národa používa v rodinnom štýle jazyk iného národa), ale nakoľko sa v terajších našich pomeroch netýkajú celého národa, teda ani celého jazyka, ale iba jednotlivcov a ich individuálneho jazyka, nebudeme sa nimi podrobne za oberať. Náuka o jazykových štýloch je veľmi mladá, ako je mladá funkčná lingvistika vôbec. Ale predsa už z doterajšej prísluš nej literatúry možno získať poučenie, že sa jazykové štýly, jestvujúce v rámci uploads/Geographie/ slovenska-rec.pdf